Prvý slovenský celovečerný dokumentárny film zachytáva ťaženie armády Slovenského štátu proti Sovietskemu zväzu na východnom fronte počas 2. svetovej vojny. Snímka nakrútená prvou slovenskou filmovou produkčnou spoločnos ťou Nástup je domácou ukážkou vojnovej propagandy aj svedectvom o historickej dobe jej vzniku.
spojené s premietaním: Týždeň vo filme č. 28/1950
Ako vyzerala filmová propaganda v časoch komunistického Československa priblíži filmový týždenník. Jeho šoty prinesú obrazy vojny v Kórei aj povojnovej obnovy československých železníc, ukážu, ako sa hrdinskí socialistickí poľnohospodári vysporiadajú so škodcom zo Západu, „americkým broukom“ a diváctvo zavedú aj na poľnohospodársku konferenciu či na žatvu na južnom Slovensku.
prednáška: Film a politika (lektor: Martin Ciel PhD.)
Diktátori 20. storočia chcú využívať dokumentárne záznamy reality i vykonštruované obrazy fikcie na manipuláciu verejnej mienky a šírenie totalitných ideológií. Film v službách komunizmu, fašizmu i nacizmu vyznáva a lžami vnucuje jediný pravdivý obraz sveta. Či už má ísť o idealizovaný imidž vodcu a teóriu nadradenej rasy, heroizovanú históriu národa, propagáciu oficiálnou ideológiou vyznávaných cností či preferovanie ľudovej formy, internacionálneho obsahu a agitačného tónu, zmyslom je vždy osvedčenými formálnymi stratégiami podriadiť umenie politickým cieľom.
Podľa niektorých teoretikov sa dejiny filmu delia na dve časti: na kinematografiu pred filmom Občan Kane a po ňom. Podľa Gillesa Deleuzea je revolučnosť filmu Orsona Wellesa dokonca väčšia než príchod zvuku v tom, že ustaľuje obraz-čas. Wellesovi sa v jeho debute podarilo nasvietiť niekoľko dôležitých motívov filmovej teórie z nového uhla: možnosti vnútrozáberovej montáže, založenie inštitútu autorského filmu, reflexia média s ohľadom na jej schopnosť zachytiť pravdu, svedčiť či manipulovať. Novinár-detektív záhadu filmu zrejme nevyrieši, no je tak schopný učiniť divák?
prednáška: Revolúcia obsahu
Dejiny kinematografie sa niekedy nedelia na nemú a zvukovú éru, ale na obdobie pred a po filmoch Orsona Wellesa. Podľa niektorých vplyvných osobností Welles zmenil spôsob filmovej reči. Pokiaľ Hollywood 20. rokov uprednostňoval rozdelenie obrazu na (ostrú) figúru a (rozostrené) pozadie, Welles vedome uprednostňuje rovnakú ostrosť kompletnej plochy filmového obrazu v celej hĺbke poľa. Koncept využitia hĺbky ostrosti umožňuje rozohrať v rámci jedného záberu použitím vnútrozáberovej montáže viac paralelných akcií a významových plánov.
Novelu slávneho spisovateľa drsnej školy americkej detektívky Jamesa M. Caina pre film adaptoval nemenej slávny autor detektívok Raymond Chandler a v štýle film noir nakrútil režisér nemeckého pôvodu Billy Wilder. V príbehu inšpirovanom skutočným prípadom nájdeme typické prvky černej série ako dokonale naplánovaný zločin s osudovou chybou, zradnú ženu, ktorá zmanipuluje protagonistu, rafinovanú naratívnu štruktúru, dvojzmyselné dialógy, rozprávačský komentár, kontrastné svietenie či nezvyčajné uhly záberov. Režisér ho považoval za svoj obľúbený film a vyslúžil si aj obdiv samotného autora predlohy.
prednáška: „Nech sa vydáte kamkoľvek, osud vám vždy podloží nohu.“
Tento výrok hlavnej postavy filmu Obchádzka režiséra Edgara G. Ulmera vystihuje vari všetky kriminálne príbehy takzvanej čiernej série, ktoré v 40. rokoch 20. storočia vznikli v Hollywoode. Zložité zápletky plné zlých rozhodnutí inšpirované drsnou školou americkej detektívky, pochmúrna atmosféra asfaltovej džungle za daždivých nocí, elegantný vizuálny štýl poučený európskym medzivojnovým filmom, morálne rozporuplné postavy ako súkromné očko či femme fatale – to všetko po vojne očarí francúzskych kritikov, ktorí rozpoznajú nový trend a dajú mu meno film noir.
Film Vlčie diery stojí na historickom rázcestí slovenskej kinematografie. Ide o prvý hraný film o Slovenskom národnom povstaní, samostatný hraný debut zakladateľa slovenskej filmovej réžie Paľa Bielika, aj o dielo pripravované ešte pred februárovým prevratom, avšak uvedené až po prevzatí moci komunistami. Autori v ňom spracovali čerstvé skúsenosti z vojny a Povstania, využili autentické zábery z SNP, inšpirovali sa známymi dielami svetovej kinematografie a prostredníctvom rodiny Svrčinovej vytvorili obraz kolektívneho odboja proti nemeckému i slovenskému nacizmu.
prednáška: Slovenská kinematografia v tieni dvoch totalít
Slovenský film sa síce zrodil v roku 1921 s Jánošíkom bratov Siakeľovcov, ale inštitucionalizoval sa až v časoch dvoch totalít. Za fašistického Slovenského štátu spoločnosť Nástup vytvorila podmienky pre systematickú výrobu týždenníkov a dokumentárnych filmov. Týždenník Nástup šíril s informáciami i propagandu, vyškolil však aj prvú generáciu slovenských tvorcov. Tí sa po konci vojny vydali s kamerou zaznamenávať aj tvoriť nový svet vo viere, že bude lepší a pravdivejší ako ten starý. Politická objednávka si však čoskoro začala vyberať svoju daň a pod červenou hviezdou bolo miesto len pre estetiku socialistického realizmu.
Jednoduchá zápletka – ukradnutie bicykla, ktorý slúži ako pracovný nástroj – synekdochicky otvára sériu sociálnych problémov v pofašistickom Taliansku. Aj napriek využitiu mnohých hollywoodskych postupov filmového rozprávania sa pred našimi očami odvíja obraz všedného života. Etický a spoločenský problém zachovania ľudskej dôstojnosti na pokraji udržania holej existencie je len predĺžením smeru nastoleného režisérom Vittoriom De Sicom a umelecko-teoretickým otcom neorealistického hnutia, scenáristom Cesarem Zavattinim, ktorý ukotvoval neorealizmus na humanistických základoch.
prednáška: Archivácia reality
Štyridsiate roky so sebou prinášajú nielen veľký technologický pokrok, ale predstavujú aj veľkú zmenu vo svetovom poriadku. Talianska kinematografia reaguje na tieto zmeny snahou naplniť filmy čo najväčším objemom autentickej, žitej skutočnosti. Neorealizmus sa konceptuálne snaží zbaviť akejkoľvek estetiky, ktorá by mohla prezentovanú skutočnosť prikrášliť. Snaha o to, čo J. M. Lotman nazýva estetikou zbavenosti, je natoľko silná, že neorealizmus sa tvorivo vyčerpáva, ale zároveň ešte dlho inšpiruje teoretikov.
Askéta filmovej réžie Robert Bresson priniesol vo svojom najkomplexnejšom filme alegorické zobrazenie siedmich smrteľných hriechov a ich vykúpenia prostredníctvom nehy a pokory. Príbeh paralelne sleduje osudy a trápenia dievčiny Marie a osla Baltazára, ktorí sú bezbranní voči krutosti a zlu sveta. Bresson odmietal tradičnú filmovú dramaturgiu, žánrové klišé, filmové triky aj profesionálnych hercov a herečky. Namiesto toho pracoval s modelmi – začínajúcimi herečkami či nehercami, využíval jeden typ objektívu, aby zachytil realitu akoby jedným párom očí a prostredníctvom viditeľného obrazu sveta dal vytušiť jeho neviditeľnú podstatu.
prednáška: Kinematograf Roberta Bressona
Solitér francúzskeho filmu, tvorca transcendentálnych diel aj jeden z autorských idolov novej vlny. Robert Bresson je však predovšetkým filmový štylista, ktorý vo svojich minimalistických dielach dokáže úsporným tónom komunikovať komplexné témy. Jedno z jeho kréd znie: „Podriadiť obsah forme“, a tak zasvätil život hľadaniu a precizovaniu výrazových prostriedkov filmového umenia, ktoré nazýva kinematografom. Vydláždil tak cestu ďalším tvorcom, ktorí filmom zachytávajú materiálny svet, aby prenikli k jeho duchovnej podstate.
Jedno z posledných diel filmového surrealistu Luisa Buñuela vzniklo v spolupráci so scenáristom Jeanom-Claudom Carrièrom prostredníctvom techniky vedomého psychického automatizmu. Pre absurdný príbeh o skupine priateľov a priateliek z vyššej spoločnosti, ktorí sa márne snažia stretnúť pri večeri, využili inšpiráciu viacerými snami a titul vybrali celkom náhodne. Motívy sna, sexu a smrti ustavične narúšajú groteskne inscenované kolektívne rituály a demaskujú povrchnosť a nezmyselnosť sveta spoločenských elít, či už ide o cirkev, armádu, politiku, revolucionárov alebo aristokraciu.
prednáška: Sny a fetiše Luisa Buñuela
Odkedy Luis Buñuel otvorí oči imaginácie dokorán vo svojom surrealistickom debute Andalúzsky pes, neprestáva provokovať predstavivosť publika, usvedčovať meštiakov z pokrytectva a pohoršovať ich stredostavovskú morálku. Jeho filmy plné originálnych obrazov a odvážnych scén ťažia zo surrealistickej techniky psychického automatizmu, náboženskej symboliky, psychoanalytickej teórie a priam anarchistického humoru. Tvorca pôsobiaci medzi Španielskom, Francúzskom a Mexikom oslobodí poéziu nevedomia zakliatu v obrazoch snov a jazyku fetišov.
Po rokoch strávených na krížovej výprave sa rytier Antonius Block v polovici 14. storočia konečne vracia do rodného kraja. Po nespočetných bojoch zoči-voči smrti však nenachádza vytúžený mier, ale krajinu spustošenú čiernou smrťou – morovou epidémiou. Pri návrate ho čaká neodvratné stretnutie s personifikovanou smrťou, s ktorou sa mu podarí vyjednať odklad – partiu šachu o vlastný život. Osudový súboj sa stáva pre Bergmana príležitosťou na existenciálne otázky o transcendentne. Ak existuje smrť, môže existovať aj diabol. A ak existuje diabol, musí existovať aj Boh. Ak by to bola pravda, bolo by možné preklenúť desivé mlčanie Boha, svet by získal zmysel a do očakávanej apokalypsy by sa vkradla nádej.
prednáška: „Som oveľa viac divadelníkom než filmárom.“ Ingmar Bergman
V Európe sa po druhej svetovej vojne stále viac presadzuje umelecký film reprezentovaný silnými tvorivými osobnosťami. Jedným z najsilnejších predstaviteľov autorskej kinematografie je práve Ingmar Bergman, režisér komorných až intímnych drám, vždy však s psychologickým až existenciálno-filozofickým presahom. Hoci sa Bergman hlási primárne k divadlu, jeho filmy sa podieľajú na definícii umeleckého filmu ako takého.