Film Vlčie diery stojí na historickom rázcestí slovenskej kinematografie. Ide o prvý hraný film o Slovenskom národnom povstaní, samostatný hraný debut zakladateľa slovenskej filmovej réžie Paľa Bielika, aj o dielo pripravované ešte pred februárovým prevratom, avšak uvedené až po prevzatí moci komunistami. Autori v ňom spracovali čerstvé skúsenosti z vojny a Povstania, využili autentické zábery z SNP, inšpirovali sa známymi dielami svetovej kinematografie a prostredníctvom rodiny Svrčinovej vytvorili obraz kolektívneho odboja proti nemeckému i slovenskému nacizmu.
prednáška: Slovenská kinematografia v tieni dvoch totalít
Slovenský film sa síce zrodil v roku 1921 s Jánošíkom bratov Siakeľovcov, ale inštitucionalizoval sa až v časoch dvoch totalít. Za fašistického Slovenského štátu spoločnosť Nástup vytvorila podmienky pre systematickú výrobu týždenníkov a dokumentárnych filmov. Týždenník Nástup šíril s informáciami i propagandu, vyškolil však aj prvú generáciu slovenských tvorcov. Tí sa po konci vojny vydali s kamerou zaznamenávať aj tvoriť nový svet vo viere, že bude lepší a pravdivejší ako ten starý. Politická objednávka si však čoskoro začala vyberať svoju daň a pod červenou hviezdou bolo miesto len pre estetiku socialistického realizmu.
Jednoduchá zápletka – ukradnutie bicykla, ktorý slúži ako pracovný nástroj – synekdochicky otvára sériu soci álnych problémov v pofašistickom Taliansku. Aj napriek využitiu mnohých hollywoodskych postupov filmového rozprávania sa pred našimi očami odvíja obraz všedného života. Etický a spoločenský problém zachovania ľudskej dôstojnosti na pokraji udržania holej existencie je len predĺžením smeru nastoleného režisérom Vittoriom De Sicom a umelecko-teoretickým otcom neorealistického hnutia, scenáristom Cesarem Zavattinim, ktorý ukotvoval neorealizmus na humanistických základoch.
prednáška: Archivácia reality
Štyridsiate roky so sebou prinášajú nielen veľký technologický pokrok, ale predstavujú aj veľkú zmenu vo svetovom poriadku. Talianska kinematografia reaguje na tieto zmeny snahou naplniť filmy čo najväčším objemom autentickej, žitej skutočnosti. Neorealizmus sa konceptuálne snaží zbaviť akejkoľvek estetiky, ktorá by mohla prezentovanú skutočnosť prikrášliť. Snaha o to, čo J. M. Lotman nazýva estetikou zbavenosti, je natoľko silná, že neorealizmus sa tvorivo vyčerpáva, ale zároveň ešte dlho inšpiruje teoretikov.
Askéta filmovej réžie Robert Bresson priniesol vo svojom najkomplexnejšom filme alegorické zobrazenie siedmich smrteľných hriechov a ich vykúpenia prostredníctvom nehy a pokory. Príbeh paralelne sleduje osudy a trápenia dievčiny Marie a osla Baltazára, ktorí sú bezbranní voči krutosti a zlu sveta. Bresson odmietal tradičnú filmovú dramaturgiu, žánrové klišé, filmové triky aj profesionálnych hercov a herečky. Namiesto toho pracoval s modelmi – začínajúcimi herečkami či nehercami, využíval jeden typ objektívu, aby zachytil realitu akoby jedným párom očí a prostredníctvom viditeľného obrazu sveta dal vytušiť jeho neviditeľnú podstatu.
prednáška: Kinematograf Roberta Bressona
Solitér francúzskeho filmu, tvorca transcendentálnych diel aj jeden z autorských idolov novej vlny. Robert Bresson je však predovšetkým filmový štylista, ktorý vo svojich minimalistických dielach dokáže úsporným tónom komunikovať komplexné témy. Jedno z jeho kréd znie: „Podriadiť obsah forme“, a tak zasvätil život hľadaniu a precizovaniu výrazových prostriedkov filmového umenia, ktoré nazýva kinematografom. Vydláždil tak cestu ďalším tvorcom, ktorí filmom zachytávajú materiálny svet, aby prenikli k jeho duchovnej podstate.
Jedno z posledných diel filmového surrealistu Luisa Buñuela vzniklo v spolupráci so scenáristom Jeanom-Claudom Carrièrom prostredníctvom techniky vedomého psychického automatizmu. Pre absurdný príbeh o skupine priateľov a priateliek z vyššej spoločnosti, ktorí sa márne snažia stretnúť pri večeri, využili inšpiráciu viacerými snami a titul vybrali celkom náhodne. Motívy sna, sexu a smrti ustavične narúšajú groteskne inscenované kolektívne rituály a demaskujú povrchnosť a nezmyselnosť sveta spoločenských elít, či už ide o cirkev, armádu, politiku, revolucionárov alebo aristokraciu.
prednáška: Sny a fetiše Luisa Buñuela
Odkedy Luis Buñuel otvorí oči imaginácie dokorán vo svojom surrealistickom debute Andalúzsky pes, neprestáva provokovať predstavivosť publika, usvedčovať meštiakov z pokrytectva a pohoršovať ich stredostavovskú morálku. Jeho filmy plné originálnych obrazov a odvážnych scén ťažia zo surrealistickej techniky psychického automatizmu, náboženskej symboliky, psychoanalytickej teórie a priam anarchistického humoru. Tvorca pôsobiaci medzi Španielskom, Francúzskom a Mexikom oslobodí poéziu nevedomia zakliatu v obrazoch snov a jazyku fetišov.
Po rokoch strávených na krížovej výprave sa rytier Antonius Block v polovici 14. storočia konečne vracia do rodného kraja. Po nespočetných bojoch zoči-voči smrti však nenachádza vytúžený mier, ale krajinu spustošenú čiernou smrťou – morovou epidémiou. Pri návrate ho čaká neodvratné stretnutie s personifikovanou smrťou, s ktorou sa mu podarí vyjednať odklad – partiu šachu o vlastný život. Osudový súboj sa stáva pre Bergmana príležitosťou na existenciálne otázky o transcendentne. Ak existuje smrť, môže existovať aj diabol. A ak existuje diabol, musí existovať aj Boh. Ak by to bola pravda, bolo by možné preklenúť desivé mlčanie Boha, svet by získal zmysel a do očakávanej apokalypsy by sa vkradla nádej.
prednáška: „Som oveľa viac divadelníkom než filmárom.“ Ingmar Bergman
V Európe sa po druhej svetovej vojne stále viac presadzuje umelecký film reprezentovaný silnými tvorivými osobnosťami. Jedným z najsilnejších predstaviteľov autorskej kinematografie je práve Ingmar Bergman, režisér komorných až intímnych drám, vždy však s psychologickým až existenciálno-filozofickým presahom. Hoci sa Bergman hlási primárne k divadlu, jeho filmy sa podieľajú na definícii umeleckého filmu ako takého.