Červená pustatina je krajina zdevastovaná agresívnymi továrenskými chemikáliami. A je to aj emocionálna krajina postáv Michelangela Antonioniho, ktoré márne zápasia s pocitom odcudzenia, existenciálnej neistoty a absencie zmyslu života. Kríze moderného človeka, ktorú režisér pomenoval chorobou citov, venoval v 60. rokoch 20. storočia štyri filmy nakrútené v spolupráci s hereckou múzou Monicou Vitti. V poslednom dieli tetralógie citov využil Antonioni po prvýkrát farebný filmový materiál, aby stvárnil vnútorný svet svojej hrdinky, prežívajúcej po autonehode úzkosť a depresiu.
OD SOCIÁLNEJ REALITY K REALITE ZVNÚTORNENEJ
Luchino Visconti, Federico Fellini, Michelangelo Antonioni a Pier Paolo Pasolini. Každý z autorov talianskeho filmu zúročí skúsenosť s hnutím neorealizmu po svojom. Otvorené konce, epizodické rozprávanie, nakrúcanie v reáli či práca s nehercami a neherečkami – to všetko postavia do služieb štylizovaného obrazu skutočnosti. Visconti sa vo svojich kostýmových historických filmoch vydá na kritickú analýzu dejín. Fellini v obrazoch na pomedzí fantázie a skutočnosti snuje osobnú mytológiu. Antonioni v oddramatizovaných príbehoch o chorobe citov hľadá novú geometriu moderného človeka. A Pasolini spája stáročné kultúrne tradície s paradokumentárne štylizovanými obrazmi mestskej spodiny.
Filmový kabinet organizujeme v spolupráci s Talianskym inštitútom v Bratislave..
Maďarský režisér Miklós Jancsó sa preslávil charakteristickým filmovým rukopisom, ťažiacim z precízne komponovaných pomalých a dlhých záberov so zložitými choreografiami postáv a kamery. Filmom Beznádejní dostal maďarskú kinematografiu do hľadáčika medzinárodného festivalového publika. V príbehu inšpirovanom skutočnými historickými udalosťami revolučného roku 1848 pomocou náznakov a alegórií stvárnil komplexnosť historických udalostí, mechanizmy násilia, revolúcie a mocenskej manipulácie, ktoré metaforicky rezonovali s dobovou situáciou po potlačení Maďarského povstania roku 1956.
NOVÝ VIETOR Z VÝCHODU
Keď sa estetická revolúcia nových vĺn prevalí cez železnú oponu, nájde tu pripravený terén plný talentovaných tvorcov a tvorkýň s profesionálnym školením, praktickými skúsenosťami a túžbou autorsky reflektovať svet napriek dohľadu komunistickej moci. Ich diela scitlivené inováciami autorského filmu aj lokálnou kultúrnou tradíciou sa originálnou poetikou obracajú k reflexii totalitnými režimami upozaďovaným aspektom národných dejín aj aktuálnej sociálnej reality. V ZSSR, Juhoslávii či Maďarsku sa usilujú vyviazať film zo služby strane v prospech osobnej výpovede a proti lži propagandy postaviť pravdu umeleckej imaginácie
Žltý taxík sa osamelo premáva po uliciach New Yorku plných morálneho úpadku a násilia. Je síce súčasťou mesta, dokonca jednou z jeho ikon, avšak stále zostáva autonómnou, uzavretou jednotkou, ktorá sa na dianie v okolí pozerá z pozície pozorovateľa. Na krátky čas doň síce ulica, v podobe pasažierov, prenikne, avšak tí po sebe nezanechávajú príliš hlbokú stopu. Podobný je aj život Travisa Bickla, vojnového veterána, ktorý po návrate z vojny vo Vietname trpí nespavosťou. Ako nočný taxikár sa pomaly a monotónne "plíži" vo svojom aute a pozoruje neónmi osvietené chodníky plné dílerov, pasákov, prostitútiek a gangstrov.
AUTORI V HOLLYWOODE
V druhej polovici 60. rokov vplyvom nástupu novej generácie a televízie nebol viac udržateľný model výroby veľkých hollywoodskych štúdií a vo vzduchu visela potreba zmeny. Komerčný neúspech Kleopatry z roku 1963 sa stal symbolom konca jednej éry. Generácia tvorcov, ktorá sa dostáva k slovu (jej najvýraznejšími predstaviteľmi boli Francis Ford Coppola, George Lucas, Brian De Palma, Martin Scorsese a Steven Spielberg), začala nakrúcať filmy inak. Skoré filmy týchto režisérov sa pomerne radikálne vymedzili proti vtedajšej hollywoodskej produkcii blockbustru. Mnohí z nich sú aktívni dodnes a v posledných 30-40 rokoch zásadným spôsobom definovali podobu americkej kinematografie.
Súboj kultúry a prírody, rozumu a inštinktu, ambície jednotlivca a nekonečnej majestátnosti pralesa sú základnými dramatickými pólmi Herzogovho úvodného majstrovského diela. Púť za bájnym Eldoradom, vedená konkvistadorom Gonzalom Pizarrom, posadnutým víziou úspechu, premieňa všetky formy racionality na beztvarý chaos šialenstva pohlcujúcej džungle. Hypnotizujúca hudba Popol Vuh rytmizuje túto cestu k zániku a symbolickému zmiereniu s prírodou, ktoré je zároveň nadčasovou alegóriou o túžbe po moci obracajúcej sa proti človeku samému.
prednáška: „PAPAS KINO IST TOT!“
„Fotrovské kino je mŕtve! “- to je výkrik Oberhausenského manifestu, ku ktorému sa v roku 1962 hlási skupina mladých filmárov a obracia sa ním ku generácii svojich starých otcov (nemecký expresionizmus). V druhej polovici dekády a začiatkom 70. rokov potom v dlhometrážnom filme debutuje mimoriadne silná generácia tvorcov narodených v rokoch 1939 – 1945. Jej hlavnými predstaviteľmi sú Volker Schlöndorff, Werner Herzog, Rainer Werner Fassbinder a Wim Wenders. Medzinárodné uznanie fenoménu nového nemeckého filmu je korunované udelením Zlatej palmy a Oscara pre najlepší cudzojazyčný film Schlöndorffovmu Plechovému bubienku z roku 1979.
Film Aguirre, hnev boží vám prináša Goethe-institut Slovensko. Fotografie k filmu poskytol © Werner Herzog Film.
Leos Carax, „zázračné dieťa“ francúzskej kinematografie, aj pokračovateľ tradície Jeana-Luca Godarda, vyrástol z neobarokovej reklamnej estetiky a spojil ju s filmovým naturalizmom. Vo filme Zlá krv sa prelína kriminálna zápletka týkajúca sa smrtiaceho vírusu s baladickým rozprávaním o šialenej láske v milostnom viacuholníku. Poetické obrazy sa miesia s drsnou energiou, aby vyvolali v publiku emócie i telesné senzácie. Kultové dielo „cinéma du look“ 80. rokov a zároveň manifest Caraxovej nekonvenčnej filmovej poetiky je dielom o mladosti v kríze, o chorobe a o láske, ktorá sa vzpiera smrti.
prednáška: IRONICKÁ MELANCHÓLIA FRANCÚZSKEHO NEOBAROKU
Francúzsky neobarok vracia hollywoodskemu blockbusteru pompézny vizuál ako suverénne hodený bumerang. Pridáva však k nej nielen francúzsky šarm, ale aj potemnelé tóny melanchólie. Mieša popkultúrnu estetiku videoklipov s vysokým umením, vizuálne atraktívne turistické lokácie s odvrátenou tvárou francúzskej metropoly, romantické a kriminálne žánrové prvky, aj tragické tóny s ironickým humorom. Hrdinovia a hrdinky neobaroku prežívajú veľké city v obrazoch nablýskanej estetiky, no túžia po úniku zo sveta, ktorý im nerozumie.
Jim Jarmusch nakrútil svoj druhý film vďaka zvyšku 16 mm filmového materiálu, ktorý zostal Wimovi Wendersovi po nakrúcaní jeho snímky Stav vecí. Po úspechu krátkej verzie na festivaloch ho prepracoval do celovečerného formátu v troch kapitolách len v 67 záberoch bez pohybu kamery či konvenčnej filmovej interpunkcie. Protagonistami tohto vyprázdneného rozprávania sú traja mladí ľudia, ktorí bez veľkých cieľov plávajú životom. Drsná čiernobiela estetika, statické zábery, suchý humor a melancholická poézia každodennosti zrodili nový hlas americkej nezávislej kinematografie.
PROTI PRÚDU: NEZÁVISLÝ FILM V USA
Mimo hollywoodskej továrne na sny sa v Spojených štátoch v posledných dvoch desaťročiach milénia doslova roztrhne vrece s nezávislými filmármi, ktorí prekračujú žánrové a štylistické konvencie a nakrúcajú filmy proti prúdu blocbustrových trendov. Americký film má mnoho podôb: od surreálnych výprav do podvedomia pod taktovkou Davida Lyncha a oddramatizovaných príbehov Jima Jarmuscha, cez komorné filmy Richarda Linklatera či Gusa van Santa a prieniky do života afroamerickej komunity v réžii Spikea Leeho, až po žánrové remixy bratov Coenovcov a Quentina Tarantina.
Film s podtitulom Idiotský film o idiotoch a pre idiotov je cinefilnou provokáciou i úvahou o hraniciach normálnosti a konformity. Napriek tomu, že Lars von Trier spolu s Thomasom Vinterbergom vo forme manifestu zložili sľub filmovej čistoty, ide o jediné režisérovo dielo s certifikátom Dogma 95. Príbeh o skupine mladých ľudí, ktorí na verejnosti predstierajú mentálne postihnutie, stavia na minimalistickej estetike: ručnej kamere, prirodzenom prostredí a absencii hudby. A nebojí sa ísť ani na hranu provokácie, vrátane kontroverznej scény nesimulovaného sexu.
prednáška: SĽUB FILMOVEJ ČISTOTY
Hnutie Dogma 95 ohlásia dvaja mladí dánski režiséri Thomas Vinterberg a Lars von Trier roku 1995 pri príležitosti osláv storočnice filmu ako facku do tváre komercializácii kinematografie. Manifest Dogma 95 a Sľub čistoty sa hlási k rétorike avantgárd a nových vĺn a volá po obrode kinematografie jej vlastnými prostriedkami, bez veľkolepých technických trikov a mamutích rozpočtov. Ide o šikovný marketingový ťah ambicióznych filmárov alebo o autentickú reakciu na krízu európskeho filmu a skutočné znovuzrodenie kinematografie ako jazyka reality?
Máloktorá téma sa v dejinách kinematografie vracia s takou periodickou pravidelnosťou ako Stokerov Drakula, ktorý ju sprevádza už od jej počiatkov a objavuje sa v časoch historických zlomov. Coppolova adaptácia vyniká vizuálnou extravaganciou, spájajúcou tradíciu raného expresionizmu s modernými digitálnymi filmovými technológiami. Namiesto klasického hororu ponúka opernú veľkoleposť, barokovú obrazotvornosť a zmyselnosť, ktoré povýšili upírsky mýtus na novú úroveň. Výsledkom je jedinečný film, ktorý redefinoval podobu žánru a dodnes ovplyvňuje jeho estetiku.
prednáška: DIGITALIZÁCIA, POSTKLASICKÝ HOLLYWOOD A GLOBÁLNY FILM
Súčasnú americkú filmovú produkciu možno najlepšie vystihnúť tromi pojmami: digitalizácia, postklasický a globálny film. Digitalizácia zasiahla kinematografiu na viacerých úrovniach, pričom zásadne ovplyvnila nielen vizuálnu podstatu filmového obrazu, ale aj využívanie digitálnych kamier, digitálnu distribúciu (formát DCP) a nakoniec aj samotnú exhibíciu (streamovacie médiá). Práve digitálna distribúcia a exhibícia prispievajú k rozvoju globálneho fenoménu filmovej produkcie, predovšetkým v podaní veľkých hollywoodskych štúdií. Postklasický film však postupne stráca svoj umelecký, autorský a národný charakter, ktorý je obetovaný v prospech ambícií dosiahnuť globálny dosah a komerčný úspech.