Hraný debut režiséra Dušana Hanáka je adaptáciou poviedky Jána Johanidesa s titulom Potápača priťahujú pramene mora. S citom pre zvnútornené, subjektivizované rozprávanie a okom dokumentaristu sa tu zameral na portrét muža, ktorý pod vplyvom choroby prehodnocuje svoj doterajší život, pracovné aj súkromné vzťahy. Hanák vo filme zúročil nielen naratívne a štylistické inovácie novej vlny v Československu i vo svete, ale aj nadviazal inšpiratívny dialóg filmu s literatúrou a výtvarným umením a priniesol tak vzácnu reflexiu nádejí i kríz krátkeho obdobia zvaného socializmus s ľudskou tvárou.

FILMOVÉ VLNOBITIE V ČESKOSLOVENSKU

Keď sa na prelome 50. a 60. rokov na pražskej filmovej škole a okolo nej stretne zopár bystrých mladých mužov a žien, stojaté vody socialisticko-realistickej kinematografie v Československu sa rozvíria. Pod vplyvom inšpirácií francúzskej novej vlny a poetizujúcich filmárov staršej generácie sa vrhnú strmhlav nakrúcať filmy plné surovej reality i pravdivej fantázie. Československý filmový zázrak sa sebaisto rozkročí medzi civilisticko-veristickými polohami filmov Štefana Uhra či Miloša Formana a fantazijno-poetickým ladením diel Věry Chytilovej či Ela Havettu. Ale vlny tvorivej slobody sa zlomia na ruských tankoch.