Walter Ruttmann, priekopník nemeckého absolútneho filmu, nakrútil na konci 20. rokov minulého storočia dve filmové symfonické skladby. Prvú v poradí venoval mestu (Berlín, symfónia veľkomesta, 1927), druhú celému svetu (Melódia sveta, 1929). „Berlín je mladé mesto, plné neobmedzených možností,“ napísal, ideálna téma pre film ako umenie pohybu. Vo filme Berlín, symfónia veľkomesta zachytával vizuálne impresie denného i nočného života metropoly.

PREDNÁŠKA: FILMOVÉ AVANTGARDY

Po prvej svetovej vojne si film kladie pred seba aj poslednú métu: stať sa umením. Znamená to, že v Európe sa dobrovoľne vzdáva toho, čo práve v USA dosiahol. Ide o krátke a slobodné obdobie, keď ešte starý kontinent dokáže spochybniť to, o čom sa snaží Hollywood presvedčiť svet do dnešných dní: myšlienku, že film je v podstate epické rozprávanie, a že patent na toto rozprávanie drží práve Hollywood. Film v poňatí Ejzenštejna je skôr drámou, Berlín, symfónia veľkomesta ukáže, ako film môže byť hudbou, abstraktný film a expresionizmus sa oprú zase o jeho výtvarnú stránku.