Brian Sweeney Fitzgerald „Fitzcarraldo“ miluje operu, dokonca ju miluje natoľko, že sa rozhodne v dažďovom pralese postaviť budovu opery. To si však vyžaduje prenesenie tristo tonovej lode z jednej rieky cez kopec na druhú rieku. Je to šialený nápad, ale láska k opere aj lode cez kopec prenáša. „Fitzcarraldo“ je dobrodruh s víziou, ktorá ho ženie dopredu a núti ho prekonávať obrovské prekážky. Nakrúcanie filmu v nehostinných dažďových pralesoch si vyžadovalo veľa odvahy aj zo strany štábu a hercov. Herzog najprv plánoval postavu Fitzcarralda obsadiť Jackom Nicholsonom (v istej fáze príprav filmu ho dokonca zamýšľal stvárniť sám), Mick Jagger bol pôvodne obsadený ako „Fitzcarraldov“ asistent. Protagonistu však napokon hral Klaus Kinski, osvedčený Herzogov spolupracovník. Synergia režiséra a herca sa podpísala aj na výslednom filme, ktorý právom možno považovať za Herzogovo opus magnum. 

PREDNÁŠKA: Herzog a pravda

Jedným z veľkých inšpiračných zdrojov Wernera Herzoga je filozofia. Vzťah skutočnosti a filmovej tvorby ako výpovede určuje rámec prístupu k základnej filozofickej otázke, ktorou je hodnota pravdy. Klasicky sa pravda vníma ako vzťah zhody medzi vecou, skutočnosťou a vetou, výpoveďou o tejto skutočnosti. V 20. storočí sa v nemeckej filozofii najmä vplyvom Martina Heideggera ukazuje nový prístup k pravde, ktorý sa obracia viac k antickej tradícii. Aguirre hnev Boží, Fitzgarraldo sú historické filmy, tak ako je možné pri nich tematizovať vzťah filmu a skutočnosti? Herzog odmieta klasickú definíciu pravdy ako zhody výpovede so skutočnosťou a uchopuje ju v duchu gréckej tradície ako alétheia, teda privádzanie veci zo skrytosti do zjavnosti. Je to postoj, ktorým sa tematizuje nielen pozorovateľ a jeho predmet, ale dôležitý je prístup ku svetu, teda spôsob akým sa svet javí a dáva. Pri Herzogových filmoch teda nejde o otrocké kopírovanie, alebo dokumentárnosť, ale o pravdivý obraz, pomocou ktorého je možné preniknúť k danej udalosti, prípadne svetu ako celku.