Červená pustatina je krajina zdevastovaná agresívnymi továrenskými chemikáliami. A je to aj emocionálna krajina postáv Michelangela Antonioniho, ktoré márne zápasia s pocitom odcudzenia, existenciálnej neistoty a absencie zmyslu života. Kríze moderného človeka, ktorú režisér pomenoval chorobou citov, venoval v 60. rokoch 20. storočia štyri filmy nakrútené v spolupráci s hereckou múzou Monicou Vitti. V poslednom dieli tetralógie citov využil Antonioni po prvýkrát farebný filmový materiál, aby stvárnil vnútorný svet svojej hrdinky, prežívajúcej po autonehode úzkosť a depresiu.

OD SOCIÁLNEJ REALITY K REALITE ZVNÚTORNENEJ

Luchino Visconti, Federico Fellini, Michelangelo Antonioni a Pier Paolo Pasolini. Každý z autorov talianskeho filmu zúročí skúsenosť s hnutím neorealizmu po svojom. Otvorené konce, epizodické rozprávanie, nakrúcanie v reáli či práca s nehercami a neherečkami – to všetko postavia do služieb štylizovaného obrazu skutočnosti. Visconti sa vo svojich kostýmových historických filmoch vydá na kritickú analýzu dejín. Fellini v obrazoch na pomedzí fantázie a skutočnosti snuje osobnú mytológiu. Antonioni v oddramatizovaných príbehoch o chorobe citov hľadá novú geometriu moderného človeka. A Pasolini spája stáročné kultúrne tradície s paradokumentárne štylizovanými obrazmi mestskej spodiny.

Filmový kabinet organizujeme v spolupráci s Talianskym inštitútom v Bratislave..