Zázrak v Miláne mnohými prvkami (napr. dlhé zábery, práca s nehercami, nakrúcanie v reálnom prostredí) vychádza z neorealistickej poetiky, ale priznane pracuje aj s fiktívnymi kinematografickými postupmi. Pre obidva prístupy však platí, že sú striktne oddelené, rozpoznateľné. Film je preto zloženinou realizmu so zázračnými prvkami aké sa nachádzajú v žánri rozprávky (napríklad čarovanie, lietanie na metle). Obidva antagonistické prístupy majú jediný pôvod (vychádzajú z ľudovosti) a jediný cieľ: smerujú k naplneniu humanistických ideálov. 

PREDNÁŠKA: TALIANSKY NEOREALIZMUS

Orson Welles inšpiroval svojím prístupom k filmu aj európsku kinematografiu a z jeho techniky vyrastá hnutie neorealizmu. Toto hnutie hlása estetiku odriekania. Ide o snahu pozbaviť film krásy, epiky, dokonca aj zrozumiteľnosti s jediným cieľom – ukázať surovú neprikrášlenú skutočnosť s čo možno najmenším zásahom autora. Francúzsky filozof Jean-François Lyotard prehlasuje neorealizmus za jediný smer, v ktorom sa film oslobodzuje spod každej autority a stáva sa slobodným.