V úvodnej scéne filmu letí nad mestom socha Krista pripevnená na helikoptére. Na streche budovy sa opaľuje skupina mladých žien, počúvajú rádio. Pri prelete helikoptéry, na palube ktorej je aj novinár Marcello, ponad svätopeterské námestie počuť hlahol kostolných zvonov. Fellini už tu, na ploche len pár minút, načrtáva ústredné témy svojho filmu – stret nového a starého, posvätného a profánneho, večného a pominuteľného, modernity a tradície.

PREDNÁŠKA: TALIANSKO PO NEOREALIZME

Po neorealizme, ktorý bol určený estetikou zbavenou krásy obrazu, dramaturgického oblúka skrátka čohokoľvek, čo by krivilo žitú skutočnosť spoločnosti, prichádza príklon k prehnanej estetizácii. Autori sa však nevydávajú cestou úplného popretia predchádzajúcich téz. Pozornosť aj naďalej venujú realite, no nadväzujú komunikáciu aj s inými: ne-filmovými tradičnými talianskymi umeleckými kódmi. Na tvorbu Pietra Germiho vplýva buffonáda, Federico Fellini je ovplyvnený karnevalom, Luchino Visconti zase tradíciou opery. Jednoduchosť neorealizmu tak nie je popretá, ale u týchto tvorcov dochádza k ešte hlbšiemu skúmaniu idey humanizmu.