Nosferatu – symfónia hrôzy Friedricha Wilhelma Murnaua nie je priamočiara adaptácia Draculu od Brama Stokera. Tvorcovia filmu nemali vysporiadané autorské práva a tak hoci sa inšpirovali Stokerovým románom, spravili oproti nemu viacero viac či menej zásadných zmien a úprav. Tak isto Herzogov Nosferatu nie je priamočiarym remakom Murnauovho filmu. Režisér však považoval za dôležité nadviazať kontakt s generáciou starých otcov aj takýmto spôsobom, v obrazoch krajiny ponorenej do hmly či v osamelosti postáv na pozadí masívnej skalnatej hory možno badať vplyvy romantizmu.

PREDNÁŠKA: Herzog a kinematografia

Filmy, ktoré majú auto-referenčný charakter, teda také, ktorých predmetom je film samotný, patria podľa niektorých teoretikov k najzaujímavejším fenoménom. Werner Herzog sa podobne ako ostatní autori nového nemeckého filmu, vo svojej tvorbe vyrovnáva s dvomi veľkými kinematografickými problémami. Jednak je to problém komerčnosti filmu a umenia celkovo reprezentovaný reflexiou Hollywoodskej kinematografie. Druhým veľkým kinematografickým problémom je problém minulosti, teda histórie kinematografie, ktorú reprezentuje najmä nemecký expresionizmus. Najinšpiratívnejší režisér, ku ktorému sa najviac hlásia autori nemeckého nového filmu je Friedrich Munrau. Nereaguje na neho len Herzog, hoc ten najvehementnejšie, ale napríklad aj Wenders vo filme Stav vecí, a koniec koncov všetci signatári Oberhausenského manifestu z roku 1962 sa hlásia k odkazu nemeckej povojnovej nemej kinematografie. Nosferatu je svojím fantaskným námetom na jednej strane najvzdialenejším filmom od dokumentaristickej línie Herzogovej kinematografie. Na druhej strane, zdá sa, že obraz monštra, ktorým je upír sa priam personifikuje najvnútornejšie Herzogove presvedčenie o prírode.