Jednoduchá zápletka – ukradnutie bicykla, ktorý slúži ako pracovný nástroj – synekdochicky otvára sériu sociálnych problémov v pofašistickom Taliansku. Aj napriek využitiu mnohých hollywoodskych postupov filmového rozprávania sa pred našimi očami odvíja obraz všedného života. Etický a spoločenský problém zachovania ľudskej dôstojnosti na pokraji udržania holej existencie je len predĺžením smeru nastoleného režisérom Vittoriom De Sicom a umelecko-teoretickým otcom neorealistického hnutia, scenáristom Cesarem Zavattinim, ktorý ukotvoval neorealizmus na humanistických základoch.

prednáška: Archivácia reality

Štyridsiate roky so sebou prinášajú nielen veľký technologický pokrok, ale predstavujú aj veľkú zmenu vo svetovom poriadku. Talianska kinematografia reaguje na tieto zmeny snahou naplniť filmy čo najväčším objemom autentickej, žitej skutočnosti. Neorealizmus sa konceptuálne snaží zbaviť akejkoľvek estetiky, ktorá by mohla prezentovanú skutočnosť prikrášliť. Snaha o to, čo J. M. Lotman nazýva estetikou zbavenosti, je natoľko silná, že neorealizmus sa tvorivo vyčerpáva, ale zároveň ešte dlho inšpiruje teoretikov.